Aktinoid

Aktinoid (značka An^[1]) je pomenovanie pre člena skupiny chemických prvkov, nachádzajúceho sa v 7. perióde periodickej tabuľky prvkov za aktíniom s protónovým číslom 90 až 103, teda prvky tórium až lawrencium.^[1][2][3][4] Pre podobnosť chemických vlastností však býva do skupiny zaraďované aj samotné aktínium.^[1][2][3][4]

V periodickej tabuľke sa umiestňujú v osobitnej sekcii, rovnako ako lantanoidy nachádzajúce sa o periódu vyššie. Prvý prvok aktinoidového radu je tórium a aktínium spoločne so skandiom, ytriom a lantánom je zaradené medzi prechodné prvky do tretej skupiny.^[2] Používajú sa aj varianty usporiadania tak, že prvým prvkom skupiny je samotné aktínium a naopak lawrencium je umiestnené do bloku d v rámci vyššie uvedenej skupiny prvkov vzácnych zemín.^[2][5] Vyčlenenie, taktiež aj samotné pomenovanie skupiny bolo zavedené v 40. rokoch 20. storočia na základe publikácií amerického chemika Glenna T. Seaborga.^[6] Dovtedy sa známe aktinoidy (tórium, protaktínium a urán) umiestňovali v periodickej tabuľke pod hafnium, tantal a volfrám, vzhľadom na podobnosť oxidačných stupňov a zlúčenín.^[7]

Všetky aktinoidy sú prirodzene rádioaktívne.^[8] V prírode sa vo väčších (priemyselne ťažiteľných) množstvách vyskytujú len prvky urán a tórium, ktorých izotopy ²³⁸U, ²³⁵U a ²³²Th majú polčasy rozpadu rádovo miliardy rokov.^[8] V stopových množstvách sa na Zemi vyskytujú aj aktínium a protaktínium, ale len ako produkty rozpadu uránu/tória, nakoľko žiaden z ich izotopov nemá tak dlhý polčas rozpadu by mohli existovať od vzniku Zeme. Ostatné prvky skupiny boli pripravené umelo.^[8][9]

Hlavná oblasť využitia aktinoidov súvisí s ich rádioaktivitou, izotopy uránu ²³³U a ²³⁵U, ako aj izotop plutónia ²³⁹Pu sa používajú ako palivo/zdroj neutrónov pri riadenej reťazovej štiepnej reakcii v jadrových elektrárňach. Rovnako sú však používané aj ako zdroj neutrónov reťazovej reakcie jadrových zbraní. Izotop ²³⁸Pu sa používa ako zdroj termoelektrickej energie pre medziplanetárne sondy, rovnako aj ako zdroj energie pre kardiostimulátory.^[3]

1. ↑ ^{a b c} COX, Tony. BIOS Instant Notes in Inorganic Chemistry 2nd Edition. 2. vyd. [s.l.] : Routledge, UK. 282 s. ISBN 978-1-85996-289-3. Kapitola ACTINIUM AND THE ACTINIDES, s. 245-246. (po anglicky)
2. ↑ ^{a b c d} Encyclopedia of Inorganic Chemistry, 10 volume set, 2nd Edition. Ed. Bruce R. King. 2. vyd. [s.l.] : Wiley, 2005-september. 10 zv. (6696 s.) ISBN 978-0-470-86078-6. Kapitola Actinides: Inorganic & Coordination Chemistry, s. 1-31. (po anglicky)
3. ↑ ^{a b c} Encyclopedia of Physical Science an Technology. Ed. Robert A. Meyers. 3. vyd. [s.l.] : Elsevier, 2001. 18 zv. (15453 s.) ISBN 978-0-12-227410-7. Kapitola Actinide Elements, s. 211-236. (po anglicky)
4. ↑ ^{a b} GREENWOOD, Norman; EARNSHAW, Alan. Chemistry of the Elements, Second Edition. 2. vyd. Oxford : Butterworth-Heinemann, 1997. 1347 s. ISBN 008-0-37941-9. Kapitola The Actinide and Transactinide Elements, s. 1253-1284. (po anglicky)
5. ↑ SCERRI, Eric; RESTREPO, Guillermo. Mendeleev to Oganesson A Multidisciplinary Perspective on the Periodic Table. 1. vyd. [s.l.] : Oxford University Press, 2018. 328 s. ISBN 9780190668532. Kapitola What Elements Belong in Group 3 of the Periodic Table?. (po anglicky)
6. ↑ Glenn T. Seaborg; LOVELAND, Walter D.. The Elements Beyond Uranium. 1. vyd. New York : Wiley, 1990-november. 368 s. ISBN 978-0-471-89062-1. (po anglicky)
7. ↑ GAŽO, Ján a kol.. Všeobecná a anorganická chémia. 3. vyd. Bratislava : ALFA SNTL, 1981. 808 s. Kapitola Aktinoidy, s. 573-580.
8. ↑ ^{a b c} MUCK, Alexander. Základy struktúrní anorganické chemie. 1. vyd. Praha : Academia, 2006. 508 s. ISBN 80-200-1326-1. Kapitola Aktinoidy, s. 417-421. (po česky)
9. ↑ HOUSECROFT, Catherine E.; SHARPE, Alan G.. Inorganic Chemistry. 2. vyd. Harlow : Pearson, 2002. 949 s. ISBN 0130-39913-2. Kapitola Nuclear properties. (po anglicky)