Racionalizmus je stanovisko rozumu, súbor filozofických smerov, ktoré do centra svojej pozornosti stavajú rozličné druhy rozumu (lat. ratio), myslenie a um, racionalitu a logické usporiadanie vecí. Po nábehoch k objektivistickému racionalizmu v antike dochádza k systematizácii vlastného, subjektivistického racionalizmu v 17. storočí a v 18. storočí, a to najmä v dielach Descarta, Spinozu, Leibniza a Ch. Wolffa. Blaise Pascal, ako aj empiristi John Locke, Hume, Condillac proti racionalizmu bojovali. O prekonanie protirečenia medzi racionalizmom a empirizmom sa vo svojej koncepcii kriticizmu zaslúžil Kant. Fichte, Schelling, Hegel sa opäť vracajú k objektivistickému racionalizmu či presnejšie k panlogizmu.
Plne racionalistický je historický materializmus, pozitivizmus, pragmatizmus a od týchto filozofií závislé alebo nimi ovplyvnené myšlienkové smery súčasnosti: marxizmus, novopozitivizmus, logicizmus, fyzikalizmus.
Racionalizmus je spôsobom myslenia osvietenstva a zdieľa jeho optimizmus, pokiaľ verí v bezhraničné možnosti ľudského poznania. Racionalizmus uznáva iba dočasne, nie však principiálne neriešiteľné problémy. V poosvietenskom období sa výrazne stavala proti racionalizmu romantika, iracionalizmus (Schopenhauer, Kierkegaard, Maine de Biran, Nietzsche) a filozofia života (Bergson, Dilthey), hoci nezriedka a nechcene v ňom sami neprestali väziť.
Za racionalizmus možno považovať každú doktrínu, ktorá z metafyzického hľadiska vyhlasuje, že nič neexistuje bez dôvodu a teda že nič nie je nepochopiteľné rozumom.
Podľa M. Lemckeovej je racionalizmus stanoviskom v teórii poznania, ktoré vychádza z názoru, že ratio, rozum, myslenie ako protiklad zmyslového vnímania je jediným východiskom a zárukou platného poznania. Iba určenia, ktoré pochádzajú z myslenia, sú zárukou spoľahlivého a istého vedenia o súcne, ktoré nepodlieha zmenám, ani náhodnému vzniku a zániku – na rozdiel od rozmanitých možností zmyslových klamov.